Taliančina
Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.
Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.
Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.
História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.
Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.
Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia. Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch. Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.
Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.
Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.
Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.
História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.
Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.
Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia. Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch. Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.
Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.
Country
-
Líbya
Líbya je štát v severnej Afrike. Je štvrtým najväčším africkým štátom, šestnástym najväčším na svete. Hlavným mestom je Tripolis, má 1,7 milióna obyvateľov. Od februára do októbra 2011 bola bombardovaná vojskami USA a Francúzska, aby tu následne vznikla občianska vojna, ktorá napokon viedla k zvrhnutiu 42 rokov trvajúcej diktatúry plukovníka Muammara al-Kaddáfího.
V decembri 2017 stále zastúpenie Líbye pri OSN požiadalo o zmenu dlhého názvu na Líbyjský štát, ÚGKK SR však na túto zmenu ešte v júli 2018 nereagoval. -
Somálsko
Somálsko (somálsky Soomaaliya; arabsky الصومال = as-Súmál), oficiálne Somálska federatívna republika (po somálsky Jamhuuriyadda Soomaaliya, po arabsky جمهورية = Džumhúríja as-Súmál; v minulosti Somálska demokratická republika) je štát v Afrike na Somálskom polostrove, známom tiež ako Africký roh, vo Východnej Afrike. Susednými štátmi sú Etiópia na západe,Džibutsko na severozápade a Keňa na juhozápade. Z východu krajinu obmýva Indický oceán a zo severu Adenský záliv. Somálsky štát v súčasnosti existuje len formálne. Krajina nemá uznávanú vládu, je rozdelená na niekoľko regiónov, ktoré sú pod kontrolou medzinárodne neuznaných vlád. Medzi najpoužívanejšie jazyky patrí: somálčina, arabčina, angličtina, staršia generácia v regiónoch, ktoré boli talianskou kolóniou hovorí taliansky. Medzi náboženstvami výrazne prevyšujú sunnitskí moslimovia 98 %, iných je len (vrátane kresťanov) 2 %. Najväčší podiel na etnickom zložení majú: Somálčania 98 %, Bantuovia, Arabi a iní 2 %. Priemerný energetický príjem predstavuje len okolo 1 500 kcal/deň.
Somálsko má rozlohu z čoho predstavujú vodné plochy. Celková dĺžka hraníc je, jednotlivo s krajinami má hranice dlhé: Džibutsko , Etiópia , Keňa. Má najdlhšie pobrežie v Afrike, čo je celkovo. Disponuje rôznymi prírodnými zdrojmi ako napríklad urán, do značnej miery nevyužitá zásoby železnej rudy, cínu, sadry, bauxit, meď, soľ, zemného plynu. Iba 1,64% pôdy predstavuje orná pôda a 0,04% trvalé kultúry. Zavlažovaná pôda predstavuje približne (2003). Najväčšie prírodné nebezpečenstvá predstavujú opakujúce sa suchá, časté prachové búrky nad východnej pláni v lete a záplavy počas obdobia dažďov. -
Gibraltár
Gibraltár (často prezývaný The Rock – Skala) je zámorské územie (teda v minulosti „korunná kolónia“) Spojeného kráľovstva.
Nachádza sa na juhu Pyrenejského polostrova, v mieste, ktoré je najbližšie Afrike. Táto strategická poloha umožňuje kontrolovať Gibraltársku úžinu, t. j. spojenie medzi Stredozemným morom a Atlantikom.
