Mapa - Kamerun (Republic of Cameroon)

Vlajka Kamerunu

Kamerun, dlhý tvar Kamerunská republika, je prezidentská republika v strednej Afrike. Nachádza sa medzi Nigériou, Čadom, Stredoafrickou republikou, Kongom, Gabonom a Rovníkovou Guineou. Hlavné mesto je Yaoundé.

Hlavný vplyv v štáte má už od roku 1982 prezident Paul Biya, predsedom vlády je od roku 1996 Pieter Musonge Mafari. Zákonodarným zborom je Národné zhromaždenie, ktoré má 180 miest. V krajine pôsobia 4 významnejšie politické strany. Juhozápadná časť Kamerunu sa usiluje o odtrhnutie a pripojenie k Nigérii (čo Nigéria silno podporuje).

Politický vývoj Kamerunu sa na rozdiel od mnohých afrických krajín vyznačuje značnou stabilitou. Prvých 22 rokov (1960 - 1982) stál v jeho čele Ahmadou Ahidjo, v ktorého vláde sedeli zástupcovia väčšiny významných etnických skupín. Hoci režim v tomto období nebol demokratický (od roku 1966 tu vládla jediná povolená strana), nie je považovaný za príliš represívny a pozitívne je hodnotená najmä jeho stabilita. Po opustení prezidentského postu zo zdravotných dôvodov Ahidja v roku 1982 vystriedal Paul Biya.

Biya vniesol do politiky značné zmeny a od roku 1985 zaviedol vnútrostranícku konkurenciu vo voľbách, hoci len v rámci jedinej, vládnucej strany. Týmto relatívne demokratickým krokom zámerne oslabil nižšie pozície mocenského rebríčka vzájomnou konkurenciou. Začal ekonomicky a politicky uprednostňovať príslušníkov svojho vlastného etnika Beti/Bulu, čo podnietilo súperenie jednotlivých klanov o možnosť ovládanie štátnych podnikov.

Demokratizačná vlna na prelome 80. a 90. rokov znamenal pre Kamerun množstvo protestov, ktorým však Biyov režim vďaka dostatočnej ekonomickej a politickej sile odolal. Kombináciou ústupkov a následných represií, no najmä narýchlo zorganizovanými voľbami umlčal opozíciu, ktorá na ne nebola pripravená. V prezidentských voľbách v roku 1992 tak Biya podľa očakávaní zvíťazil a jeho udržaniu pri moci napomohla i nejednotná opozícia, ktorá voľby v roku 1992 voľby bojkotovala.

V roku 2003 vláda zakročila proti nezávislým médiám, ktorých počet po roku 2000 výrazne stúpol. Účelový krok mal umlčať hlasy opozície pred blížiacimi sa voľbami a tej sa napokon ani nepodarilo dohodnúť a do prezidentských volieb postaviť protikandidáta Biyovi. Pretrvávajúca nejednotnosť opozície, rozdelenie krajiny na frankofónnu a anglofónnu (trvale marginalizovanú) časť a rozpory medzi etnickými skupinami dlhodobo destabilizujú krajinu. Politická zmena by však priniesla skôr iba zmenu dominantnej skupiny obyvateľstva, než principiálnu zmenu pomerov v krajine.